Jar! Bola som v parku a všade naokolo boli rozkvitnuté lúky plné maličkých margarétok. Bielych a žltých. Nedokázala som ich spočítať. Sedela som na lavičke a na chrbát a vlasy mi svietilo slnko. Milujem ten pocit.
Stretla som náhodou kamaráta, ktorý študuje filmovú réžiu. Takmer sme vymysleli scenár k novému filmu. Lenže zašlo slnko. Zozimilo sa. Minula sa minerálka.
Zvláštne, keď si prisadne na lavičku niekto, koho poznám aj nepoznám. Povedal, že sa mu darí dobre. Ale znelo to osamelo. Niekto má dar, že sa rozhovor netočí okolo povrchností. A čas chodiť po parku, hľadať lavičku na ktorú sa dá prisadnúť.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
1 komentár:
oo katusik, zas krasna metafora umeleckost.. to slniecko bolo citit az v mojej chladnej izbietke... hug for you... :D
Zverejnenie komentára