Keď odchádzam, je mi za tým ľúto. Ale v ústrety budúcnosti. Vždy sa môžem vrátiť, povedali. Ale ja myslím, že to už nikdy nebude ako predtým. Preto sa nechcem vracať. Ale už ani stále začínať odznova.
Žiada sa mi stálosť. Vedieť, ako funguje môj svet. Chvíľu nechcem behať z miesta na miesto. Iba si sadnúť a pozorovať ako plynie čas. Ale v mojom svete je stála zmena.
Dnes žiadne vtipnosti. Za posledný mesiac odišli z môjho sveta dvaja ľudia, ktorí boli jeho súčasťou. On a ona. Asi to tak malo byť. Už žiadne ďalšie straty, prosím.
Dnes v autobuse uvoľnili dvaja chlapci miesto staršej pani. Teda, niežeby pani potrebovala dve miesta.. Situáciu zhodnotili obaja slovami: "Som macher!" Nepovedali ale: "Si macher!" Povedali: "Som macher!" pochválili sami seba :)
A potom si strihli, že kto prehrá, si môže sadnúť na to druhé voľné miesto. Jeden z nich si teda sadol a po polke cesty ten čo sedel prinútil toho, čo stál, aby sa vymenili. Pani na nich iba očarená pozerala. Bola to scéna ako z filmu.
Môj šéf ma nečakane odviezol domov. Pršalo a kvapky padali namiesto na môj dáždnik na jeho auto. Bolo to od neho milé. Po výplate som odišla. Nadlho. A on usúdil, že pôjde tiež. Na rozdiel odo mňa iba na volejbal.
Pri obede sme sa smiali, že nabudúce si dám menšiu porciu, lebo som nevládala pojesť všetky kúsky jedla. Nabudúce.. Budú mi chýbať.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára